Som obyčajná mama a žena s 50-tkou na krku. Dnes slobodná podnikateľka, milovníčka života, dobrého jedla, cestovania a tvorenia. Predtým manažérka a utrápená žena, "zošnurovaná v pravidlách", žijúca predstavy iných o jej vlastnom živote a s nedostatkom času - na nič. Život je však príliš krátky na to, aby sme žili sny iných, tak som sa pár rokov po 40-tke, po ťažkých životných peripetiách rozhodla zapracovať na tých svojich snoch.

Čo sa za mladi naučíš...

Ako dieťa som nadovšetko milovala hudbu, slobodu a tvorivosť, rodičia však mali iný pohľad na moje smerovanie - v zmysle robiť niečo "normálne", čo ma uživí. Viem, že táto veta nie je ani teraz v našich rodinách ojedinelá...

My, deti socializmu, sme často namiesto lásky a podpory dostali do vienka len systém, hranice a jasné pravidlá. Vybočiť z davu bolo takmer nemožné, a tak sme pre istotu (a pre pokoj v rodine) s ním splynuli. A jeden kompromis spustil lavínu ďalších...

Splynuli sme s prácou, ktorá nás neteší, so vzťahmi, ktoré nás nenapĺňajú, seba samých sme postavili na koniec radu, a hoci to neradi priznávame, niekde vo vnútri cítime, že život, ktorý žijeme, nás neveľmi teší. No nedokážeme to zmeniť.

Ani ja som nedokázala...

Vyštudovala som učiteľské povolanie a neskôr som ho zamenila za manažérsky post v hoteli, s cieľom pomôcť rodinnému podniku a túžbou mať viac časovej slobody. (t.j. nie to klasické od - do..) Veľmi som sa však mýlila. Ako učiteľ som mala síce viac času, (najmä závideniahodné prázdniny:) o finančnom ohodnotení sa však hovoriť nedalo.

Ako podnikateľka som zrazu mala pocit, že už nemám vôbec nič - ani financie, ktoré sa v jednom kuse strácali v "útrobách" náročného podnikania, ani slobodu... a čas už vôbec nie. Už to nebolo od - do...ale od nevidím do nevidím...V očiach iných som možno bola ženou, ktorá mala VŠETKO, ale vo svojom vnútri som sa cítila neslobodne, depresívne a sama seba sa pýtala, či toto je NAOZAJ všetko? Už ma nič iné nečaká? A veruže čakalo - to, čo by sa mi ani v zlom sne neprisnilo. Viac o mojom príbehu sa dočítate tu.>> 

Je fakt, že nikto sa nevydáva/nežení s tým, že sa neskôr rozvedie, ale stáva sa to, a žiaľ, veľmi často.  Tiež nikto nezačína podnikať s vedomím, že raz príde o všetko, no stáva sa aj to. A keď si tak zrazu stojíte na pokraji priepasti - zoči voči krachu všetkého, t.j. naozaj VŠETKÉHO, buď sa zbláznite, alebo pozbierate posledné zvyšky seba samej a snažíte sa pochopiť, PREČO práve vy a AKO z toho von.

Tak nejak intuitívne vás to vráti na začiatok, k obdobiu, kedy do vienka dostaneme (možno aj nechtiac) kopu podvedomých programov a presvedčení, že nie sme dosť dobrí, (pekní, múdri, šikovní), že si nezaslúžime od života viac, že trpieť je cnosť, atď. Spolu s citovým chladom, nezáujmom a neláskou máme zamiesené na budúce problémy a je v podstate úplne jedno, koľko škôl vyštudujme, ako sa snažíme a čo dosiahneme, v "Škole života" to akosi nedávame. 

Naše podvedomie si žije svojím vlastným životom a my neustále narážame...Až kým nepochopíme, neodpustíme (aj iným, no hlavne sebe, že sme to nevedeli inak a lepšie) nepofúkame si modriny a neuveríme si, že SME dosť dobrí. 

Nežil som život podľa seba

...ale podľa očakávania iných. To je vraj  tá najčastejšia vec , ktorú podľa bestselleru od Bronie Ware umierajúci tesne pred smrťou najviac ľutujú. Ale aj ďalšie štyri  "ľútosti" stoja za povšimnutie:

  • kiež by som toľko nepracoval
  • kiež by som mal odvahu vyjadriť svoje city
  • kiež by som udržiaval vzťahy so svojimi priateľmi
  • kiež by som si dovolil byť šťastnejší...

Tá kniha si ma našla takpovediac na rázcestí života a ja som s hrôzou zistila, že mám všetkých "5P"!!! Premkla ma až hrôza, že ja takýto koniec zažiť nechcem a ešte mám stále čas prežiť tú druhú "polovicu" života  inak. Ale ako? Existuje vôbec taký život, ktorý žijeme podľa seba, nepracujeme až toľko, máme aj čas, aj peniaze, aj pekné vzťahy... a sme šťastní?? 

Keď niečo chceš...

...celý vesmír sa spojí, aby Ti pomohol. Ten citát od Paola Coehla je prudko pravdivý, ale... chce odvahu. Občas to totiž vyzerá, že keď sa rozhodneme, ako to chceme, akoby v našom živote neostal kameň na kameni a prenasleduje nás jedna tvrdá skúška za druhou.

Život nám však nenakladá preto, aby nás zlomil, ale práve naopak - preto, aby sme zosilneli, opäť našli samých seba a uverili si. Niekedy sa mi zdá, akoby práve toto bola naša celoživotná misia: opäť/ konečne/ nájsť seba a uveriť si. Opustiť ego a strachy, ktoré nám bránia žiť našu jedinečnosť a priniesť ju svetu ako dar.

Ten, kto nás stvoril, nešetril materiálom:)...pri viac ako 7,5 miliardách ľudí aj tak stále tvorí originály :) A trpezlivo čaká, kedy to o sebe pochopíme a  zažiadame si  viac. Všetko.

Svet je plný príležitostí

...aj vo veku po 40+ a kedykoľvek. Ak vás to, čo práve žijete, neveľmi teší, je čas veci zmeniť skôr, ako bude neskoro. Svet je naozaj plný príležitostí, len sa mu treba viac otvoriť. Dať mu aj sebe novú šancu.  Mňa si jedna z príležitostí našla práve v mojej neľahkej situácii a dala som jej aj sebe šancu. Zmenila mi život a vďaka nej som opäť uverila v seba a aj v to, že všetko ide, keď sa chce. Len musíme chcieť. 

My môžme mať skutočne všetko, čo chceme. Dnes už nemusíme vymieňať svoj čas za peniaze, mať ho dostatok a tráviť ho s ľuďmi a činnosťami, ktoré nám stoja za to. Nemusíme svojimi snami šetriť a chcieť iba niečo. 

„Svet je plný nadbytku a možností, ale príliš veľa ľudí príde k fontáne života so sitom namiesto cisterny. Očakávajú málo a výsledok je, že dostanú málo." ( Ben Sweetland )

 

 

 

 

3 princípy, ktoré vás opäť rozžiaria: