10 najlepších rád, aké som kedy dostala

Tentokrát som ten novoročný článok držala v šuflíku akosi pridlho. Najskôr sa mi doň nechcelo, potom bol príliš dlhý, príliš osobný, potom už bolo neskoro…, tak som ho odložila. Aj ja viem parádne prokrastinovať, no čo už… A potom prišiel ten magický dátum 02.02. 2020 a vyskakoval na mňa zo všetkých stránok – vraj ideálny čas začať odznova a veľa si priať, lebo tento rok bude veeeľmi prajný.

Tak som ten článoček teda vytiahla. Nie je už novoročný, skôr celoročný. Doživotný :-). Je to vlastne 10 najlepších rád, aké som kedy dostala. Možno sa vám nejaká k tým novým začiatkom bude hodiť. Ak áno, napíšte mi, ktorá, prípadne pridajte tie svoje.

Inak, rok to má byť fajnový, v znamení lepších vyhliadok aj vzťahov. Kiež by… Kiež by sme si v tomto roku boli tak úprimne viac poblíž… To nám všetkým želám!

1. Prijmi, čo je


Čo si budeme… Život nás občas skúša a pokúša bez výnimky všetkých. Niekedy sa to dá zniesť, niekedy ani nie…Vtedy treba prestať vzdorovať a prijať to, čo je. Nevytvárať v sebe voči aktuálnej situácii ešte väčší odpor. Povedať si – ok, takto to teraz je. Čo mi to chce povedať? Čo ma to chce naučiť?

Totiž, keď nás život nečakane prekvapí alebo nám opakovane predkladá ten istý scenár, prípadne nás šupne na konkrétne miesto, vždy to znamená, že tam máme pre seba niečo užitočné nájsť. A prijať to ako lekciu.

A lekcie sa nemajú preskakovať. Ani v škole, ani v škole života. Nevypláca sa to. Potom v mozaike žitia niečo podstatné chýba a tak či tak sa pre tú vedomosť budme musieť vrátiť. Život nám niekedy dáva nie to, čo chceme, ale to, čo práve potrebujeme. Prijmime to.

Život nám niekedy dáva nie to, čo chceme, ale to, čo práve potrebujeme. Prijmime to.

2. Pokladaj si správne otázky

Ak sa namiesto otázky „Prečo sa mi to deje?“ spýtam: „Čo mi to má povedať?“ je to hneď o stupeň lepšie, však? A do tretice: „Čo môžem urobiť práve teraz, v tejto chvíli, aby som sa cítila lepšie?“ A urobiť to. Často ten nápad s danou situáciou ani nesúvisí, ale ide o to, odpútať pozornosť od našej mysle, ktorá nás rada udržiava v temnote a zamerať pozornosť iným smerom. Posunúť sa vibračne trošku nahor a získať nadhľad.

A potom, už v lepšom nastavení sa zamyslieť nad tým, ČO skutočne chceme a AKÝ PRVÝ KROK nám pomôže vydať sa tým smerom. Ak sme k sebe úprimní, život to vždy ocení. Ak vieme viac si načúvať a meniť skôr seba ako iných, ocení nás dvojnásobne. A ak sa rozhodneme vykročiť a dôverovať procesu, aj keď je to spočiatku celé neisté a nejasné, podá nám ruku a bude nás viesť. A tak to je.

3. Postaraj sa o seba

My sa taaak s obľubou staráme o druhých (a do druhých.) A možno nevedomky tým unikáme sami sebe a tomu, prečo sme tu prišli my sami. Rozmýšľali ste nad tým niekedy takto? Často totiž svoju udupanú sebadôveru ukrývame za prehnanú službu iným. Slúžiť iným je síce krásne, ale rozhodne nám to nemá zabrať 100% nášho času.

Poznáte to, celý deň, (týždeň, mesiac) prejde a my máme odpracované, ožehlené, navarené, obslúžené,.. ale pre seba sme nespravili nič. A potom sa čudujeme, že sme „u seba doma“ akési nespokojné, nenaplnené a nešťastné. Ale keby sme tu boli iba od toho „posluhovania“, načo si Niekto dal námahu s našou jedinečnosťou v celom tom šírom Vesmíre?? Nedáva to celkom zmysel, však?

Dovoľme si dať na zoznam konečne aj sami seba a svoje potreby. A rovno na 1.miesto. Isto neočakávame od svojho auta, že nás bude s prázdnou nádržou voziť ešte ďalších 200 km, však? Tak prečo to robíme sebe a roky rokúce jazdíme „nadoraz“? Ocenili sme sami seba menej ako kus plechu! Dajme priestor tomu, čo nabíja nás. Napĺňajme nádrž a dobíjajme baterky. Postarajme sa najskôr o seba a profitovať z toho budú všetci.

4. Nerieš..!

…čo sa ťa bezprostredne netýka a nedávaj nevyžiadané riešenia. Nerieš hlúposti ani veci, ktoré neovplyvníš. Tam, kde dávame svoju energiu, tam to zvykne rásť. Nemrhaj ňou na veci, ktoré nezmeníš. Nenos na svojich pleciach batoch problémv z celého sveta, ale radšej potichu pomôž tam, kde to cítiš.

A už vôbec nerieš to, čo o Tebe hovoria iní. Je to ich názor, nie tvoj. Nechaj im ho a nezaoberaj sa ním. Nikto nemá obuté Tvoje topánky a nikto za Teba nezaplatí účty. Tak či tak si človek musí pomôcť hlavne sám. A ak nemrháš energiou a časom, všetko pôjde ľahšie.

5. Od-púšťaj

Najskôr sa naučme „púšťať“ – t.j. nelipnúť. Čím viac lipneme na svojich predstavách a pravdách, tým viac sme skostnatelí, pretože sme sa upriamili na jedinú možnosť, na jediné riešenie (a pritom variácií v našom krásnom svete je nekonečno). Čím viac lipneme, tým viac bývame sklamaní. Nelipnime na ničom ani na nikom, lebo ten, koho sa držíme zubami-nechtami, zvykne utiecť.

A teraz ten ťažší úsek: Odpúšťaj. Úplne ten najlepší príklad, ako pochopiť, čo znamená ne-odpúšťať je prirovnať odpúšťanie ku splachovaniu. Len si pomyslite, že nespláchnete doma WC jeden celý deň… pár dní… mesiacov. Už len tá predstava znie hrozivo. Bŕŕŕ.

A čo potom náš emocionálny odpad? Všetky tie krivdy, neprávosti, zlosti, ktoré v sebe dusíme celé ROKY! Sami a úplne dobrovoľne ich tam necháme hniť a potom sa čudujeme, ako NÁHLE sme ochoreli. Naučiť sa to všetko od-púšťať, nebrať si veci osobne a nesúdiť je minimálne také dôležité ako to splachovanie. Urobme si z toho zvyk. Spláchnuť treba zakaždým. Odpustiť tak isto. Urobme to s vedomím, že robíme sami sebe tú najlepšiu službu.

6. Prekážky sú príležitosti

Vždy. Vždy. Prekážky, dočasné neúspechy a všetky polená pod nohami sú iba skúškou, ktorá má preveriť, nakoľko sme silní a verní svojim snom, či sme vytrvalí alebo sa necháme zlomiť hneď pri prvom nezdare.

Každá prekážka je príležitosťou k rastu, aj keď na začiatku vyzerá ako nezvládnuteľná hora. Nežiadajme od života menšie bremená, ale prosme, by sme my boli silnejší. A my v sebe máme toooľko vnútornej sily. A prekážky chodia, aby nám občas pripomenuli kto sme a čo všetko dokážeme.

Prekážky, dočasné neúspechy a všetky polená pod nohami sú iba skúškou, ktorá má preveriť, nakoľko sme silní a verní svojim snom, či sme vytrvalí alebo sa necháme zlomiť hneď pri prvom nezdare.

7. Uži si vlastnú depku

Byť nasilu pozitívna a slniečková, keď momentálne nefunguje NIČ, je naprd! Ak sme práve na dne, zažili sme veľké sklamanie, správu, ktorá nás zložila, neutekajme od svojich emócií. Nepotkáčajme, neskrývajme. Ponorme sa do smútku a užime si ho, pustime emócie i slzy pri dobrej muzike a pohári vínka. Vybehajme, vyboxujme zlosť a agresiu. Najhoršie je potláčať to a klamať sami seba, že sa nič nedeje, keď v nás všetci čerti šijú..:-) Aj tak to raz buchne, a možno práve v tej najmenej vhodnej chvíli. Tak radšej hneď.

Ak si dokážeme užiť aj túto temnú stránku, energie sa vymenia a o pár dní zas roztiahneme krídla. Je to zákon. Ako kardiograf. Raz sme hore a raz dole. Užime si to tam, aj tam. Lebo snažiť sa nasilu udržať v jednej rovine znamená….umrieť zaživa.

8. Dostávaš len to, čomu si uverila, že si zaslúžiš

Položili ste už sami sebe otázku: Kto som? Čomu o sebe verím? Ak nie, urobte to čím skôr. Totiž, ak sme k sebe úprimní a zamyslíme sa, čomu veríme v rôznych oblastiach nášho života – lásky, vzťahov, práce, financií, …isto tam nájdeme súvislosť s tým, čo práve žijeme. Také jednoduché a priehľadné to zrazu je. Žijeme to, čomu sme uverili, že si zaslúžime. A ak je to katastrofa, tak potom sme sami seba nacenili príliš nízko.

Na jednej strane za to všetko nemôžme. Socialistická doba, výchova k perfekcionizmu, poslušnosti, potlačeniu seba, k falošnej skromnosti naše sebavedomie príliš udupali. Najdôležitejšou úlohou (nielen) našej generácie je uveriť, že my sme oveľa viac, ako to, čomu o sebe veríme a čo žijeme práve teraz. Že sme mocní. Veľkí. Tvorcovia. S tým vedomím začať odznova. A tiež začať sa ľúbiť, najmä ak sme doteraz príliš ľúbení neboli.

Žijeme to, čomu sme uverili, že si zaslúžime.A ak je to katastrofa, tak potom sme sami seba nacenili príliš nízko.

9. Ďakuj

Moja obľúbená téma. Tak dlho som k nej bola hluchá, hoci navonok to tak nevyzeralo. Každý o sebe tvrdí, že je vďačný za to, aj za to,…bla bla. Ale viete, kedy sa pozná, že je to naozaj? Zo srdca? Ba až z kostnej drene? Keď sa náš život začne meniť. Keď sa v ňom začnú diať zázraky.

Ako dieťa som veľmi nerozumela tomu biblickému: „Kto má…tomu sa pridá a kto nemá…tomu sa vezme aj to, čo má.“ Keď si tam dosadím vďačnosť, všetko je zrazu jasné. Každé ráno vstať z postele s vďakou na perách a pokloniť sa životu, ktorý sme dostali darom…, k tomu by sme mali (rokmi) dozrieť. A hoci nás ten fešák život neraz skúša, aj tak za to stojí. Však áno?

10. Nikdy sa nevzdávaj

Nikdy nie je neskoro, len vzdať sa je vždy skoro. Dokiaľ sme živí, máme možnosť začať odznova. Každý deň. Rozhodnúť sa, že to bude celé inak – a možno po rokoch konečne podľa nás. Ako spieva Janek Ledecký, že „dokud se točí země, křídla nezložím – nikdy to nevzdám!

Tak si nad to sadnime, vezmime pero a papier, urobme plán a stvorme ten najlepší rok nášho života. Práve teraz. Na vlne tohto prajného roka 2020.

Monika Habšudová
Mama 4 detí, slobodná duša a online podnikateľka. Autorka eBookov Vráť sa k sebe! a Krásna a fit po 40+ Inšpirujem k odvahe zmeniť svoj život a žiť jeho najlepšiu verziu aj vo veku po 40+. Pomáham rozbehnúť podnikanie bez rizík. Môj príbeh si prečítate tu>>

 Tento skvelý tip vám pomôže udržať si mladistvý vzhľad a skvelú kondičku aj vo veku po 40+

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba pre účely spracovania tohto komentára. Zásady spracovania osobných údajov